Táto
špirála plachosti je poháňaná a zhoršovaná mnohými faktormi.
Zásadným problémom zvyšujúcej sa plachosti jelenej zveri je pravdepodobne to, že ľudia preceňujú svoje schopnosti a výrazne podceňujú schopnosti voľne žijúcich zvierat – vrátane schopností zmyslových orgánov a pamäti jeleňov. Jednorazové negatívne zážitky si jeleň dokáže uchovať približne päť rokov.
Tieto skúsenosti sa samozrejme prenášajú aj na potomkov, a to jednoducho starostlivejším správaním v priestore a čase. Samozrejme, že u voľne žijúcich zvierat okrem genetickej výbavy existujú individuálne charakterové vlastnosti. Tým, že sa toto bojazlivejšie správanie prenieslo na vodiace jelenice a šmolky, došlo k tomu, že sa
špirála plachosti začala otáčať.
Zver nadobudla skúsenosť, že každá ďalšia zmena je spojená s ďalším nebezpečenstvom. Tu je potrebné upozorniť na to, že je len otázkou niekoľkých generácií, kým sa toto nadobudnuté a obozretnejšie správanie nielen naučí, ale prenesie sa cez epigenetiku. V konečnom dôsledku to bude nielen v budúcnosti, ale aj v súčasnosti, viesť k ťažkostiam pri love jelenej zveri.
Keď chceme aplikovať management jelenej zveri, musíme si uvedomiť, že tento je v priestore a čase do značnej miery ovplyvnený ľudskými a environmentálnymi faktormi.
Medzi ľudské faktory môžeme zaradiť lov zveri, sieť lesných ciest, rekreačné využitie prírody, lesnícke opatrenia alebo voľný chov dobytka a oviec.
Významnými environmentálnymi faktormi sú najmä miernejšie zimy, horúčavy a obdobia sucha, nedostatok vody, intenzívnejšie využívanie trávnatých porastov a tiež výskyt predátorov (vlka, medveďa).
Nesmieme zabúdať na to, že jeleň má dlhodobú pamäť na negatívne aj pozitívne skúsenosti a bezpečnostné hľadisko je pre neho nadovšetko.
Pamätáme si časy, keď sme mohli ľahšie uloviť „neopatrnejšiu“ zver, ktorá vychádzala ešte za svetla alebo zachádzala neskoro ráno, ako zver „opatrnejšia“. To tiež rozbehlo špirálu plachosti na začiatkoch. V tých časoch bolo tiež ľahšie uloviť jeleniu zver napriek búchaniu dverí na aute, hlasnejšiemu rozhovoru a kašľaniu pri ceste na stanovište. V dnešnej dobe už jelenia zver reaguje na príchod auta útekom na veľké vzdialenosti.
Nárast celoročného využívania prírody ľuďmi vo dne aj v noci, rozšírenie areálu výskytu diviačej zveri s dodatočným loveckým tlakom aj v nočných hodinách a v neposlednom rade aj rozširujúcim sa výskytom predátorov (vlk, medveď), sú ďalšími dôležitými faktormi. Akákoľvek forma vyrušovania divej zveri alebo narúšanie lovom ešte viac roztáča špirálu plachosti, čo v konečnom dôsledku robí lov jelenej zveri ešte ťažším.
V posledných desaťročiach môžeme pozorovať nárast početnosti jelenej zveri a tiež, že táto sa vyskytuje na miestach, kde sa nikdy predtým nevyskytovala. Príčinu takéhoto javu musíme hľadať v skreslenom pomere pohlaví v prospech samičej zveri a vysokej miere prírastkov. Takáto vysoká populácia je spojená so zvýšeným rizikom škôd, ale tiež aj zvýšeným rizikom výskytu chorôb a epidémií.
Potrebu zredukovať stavy jelenej zveri na úroveň ekonomicky únosnej kapacity biotopu si zainteresovaní v mnohých prípadoch uvedomia príliš neskoro a v dôsledku toho im často chýba vôľa alebo dostatočná výdrž, ako aj dostatočne vhodní poľovníci.
Premeny lesa v dôsledku poškodenia podkôrnym hmyzom a víchricou a prispôsobenie sa klimatickým zmenám, ktoré si vyžadujú „klimaticky prispôsobené“ lesy, predstavujú nové a náročné úlohy pre lov jeleňov.
Vysoké predstavy v súvislosti s odstrelom a jeho oneskorené plnenie zvyčajne zvyšujú poľovnícky tlak a menia časopriestorové správanie „poučeného“ jeleňa. So stúpajúcou námahou a klesajúcou úspešnosťou lovu klesá motivácia zodpovedných poľovníkov a cieľ efektívnej regulácie jelenej zveri sa čoraz viac vzďaľuje.
Vzhľadom na mimoriadne zmyslové schopnosti a schopnosť učenia sa je efektívny management jelenej zveri určite jednou z najväčších poľovníckych výziev, podobne ako lov na diviaky.
Kreatívna zmena stratégií lovu bude preto v budúcnosti absolútne nevyhnutná. Tí, ktorí sú pre zver čo najviac „nepredvídateľní“, ich urobia najmenej plachými „pestrým“ lovom. Ak však stratégia lovu zostáva nezmenená, úspešnosť lovu postupne klesá a ulovenie je čoraz ťažšie dosiahnuť – najmä pri starších kusoch, ktoré boli opakovane „vyučované“.
Konečným cieľom po každej redukčnej fáze by malo byť mať stále známu zver s dobrou štruktúrou v oblasti. Každý špecialista na jelene má rôzne stratégie na dosiahnutie tohto cieľa. Každá oblasť má však iné požiadavky a vyvinie rôzne, niekedy protichodné prístupy, aby sa dosiahol rovnaký úspech.
V každom prípade je potrebná empatia k jeleňom a nie slepá dôvera v techniku zbrane a optiku. Možné je aj to, že sa v budúcnosti budeme musieť úplné vzdať zakázaných spôsobov lovu. To však ukáže až čas.
Veľmi dôležitou budúcou otázkou pre ďalšiu existenciu poľovníctva u nás bude, či „problém jeleňov a diviakov“, ktorý na mnohých miestach vrie, bude možné v najbližších rokoch zvládnuť lovom. Neúspech robí lov ešte zraniteľnejším, než je. Bude záležať najmä na našej ochote a schopnostiach a na tom, aby sme aj naďalej hrubo nepodceňovali schopnosti týchto dvoch vysoko socializovaných voľne žijúcich druhov.
Ing. Ján KRNÁČ