Každý zvukový prejav zveri má charakteristické vlastnosti, ktoré ho odlišujú od iných zvukových prejavov. Poznanie charakteristík zvukových prejavov zveri je nevyhnutným podkladom jednak na jej identifikáciu, a jednak na zistenie toho, o čom sa zvieratá „zhovárajú“ a čo oznamujú svojmu okoliu.
K základným charakteristickým vlastnostiam zvukových prejavov zvierat patrí dĺžka trvania. Z tohto pohľadu môžu byť zvukové prejavy jednoslabičné alebo viacslabičné. Typickým jednoslabničným zvukovým prejavom je „brechanie“ (bäkanie) vyplašeného srnca.
K viacslabičným zvukovým prejavom možno zaradiť ručanie jeleňa hľadajúceho jelenice. Viacslabičné zvukové prejavy sú typickými prejavmi mnohých druhov pernatej zveri. Niektoré zvukové prejavy, osobitne u spevavcov, majú dĺžku trvania „celých viet“.
V tejto súvislosti je zaujímavé skúmanie zvukových prejavov zveri i z hľadiska ich variability, t.j. početnosti. Vo variabilite je obsiahnutý stupeň detailnosti vyjadrenia informácie, ktorý zodpovedá určitej „slovnej zásobe“ vlastnej tomu-ktorému druhu zvierat.
Uvedený druh skúmania má v bioakustike bohatú históriu. Už v 17. storočí vyšla vo Francúzsku publikácia: Kniha o reči husí. V nej boli zahrnuté výsledky skúmania zvukových prejavov husí, ktoré ich používali pri vzájomnej komunikácii na vyjadrenie určitých situácií.
V roku 1800 známy nemecký prírodovedec Wetzel zostavil „slovník rečí“ (psov, mačiek, sliepok), v ktorom popísal variabilitu zvukových prejavov vo vzťahu k vyjadreniu druhu informácie. Počas niekoľkoročného skúmania sa francúzsky prírodovedec Du Point De Neumours (1807) pokúsil objasniť význam zvukových prejavov vrán.
Mnohí bioakustici sú presvedčení, že pernatá zver má v porovnaní so srstnatou zverou omnoho väščiu „slovnú zásobu“ na komunikáciu. Zrejme je to nepresné hodnotenie, pretože medzi niektorými druhmi srstnatej zveri možno nájsť jedince, ktoré majú bohatšiu variabilitu zvukových prejavov na komunikáciu s prostredím, ako je tomu u niektorých jedincov pernatej zveri.
Divé svine používajú cca 25 rôznych zvukových prejavov. Podobne je tomu aj u jelenej zveri. Početnejšie zvukové prejavy používajú šelmy (vlci, líšky, divé mačky a pod.), ktorých variabilita, podľa niektorých odborníkov, dosahuje počet 36. U pernatej zveri ako je hlucháň , tetrov a jariabok, rôznorodosť hlasov neprevyšuje počet 25. U mláďat sú tieto zvukové prejavy chudobnejšie ako u ich dospelých rodičov, avšak niektoré zvukové prejavy sú typické len pre mláďatá a iné zasa len pre dospelé jedince.
Variabilita zvukových prejavov zveri je počas roka rôzna. Najpočetnejšie sú v čase párenia. U niektorých druhov zvierat variabilita zvukových prejavov ostáva bohatá aj v štádiu výchovy mláďat.
Typickým predstaviteľom je jeleň, ktorý má najbohatšie zvukové prejavy počas ruje. Mnohé druhy zveri majú bohatšie zvukové prejavy v čase pred sťahovaním, pred sťahovavým odletom. Sú podmienené vzájomnou komunikáciou, ktorá je pred odletom veľmi pestrá.
Variabilita zvukových prejavov je bohatšia u zveri, ktorá žije vo väčších spoločenstvách – kolóniách. V spoločenstve vznikajú medzi jednotlivcami rôzne druhy hlasov, na ktoré reagujú jeho členovia. Pokusmi sa zistilo, že niektoré druhy voľne žijúcej pernatej zveri používali omnoho širšiu variabilitu zvukových prejavov ako tie, čo žili v zajatí.
Niektoré druhy zvierat prichádzajú na svet už s vrodenými vlastnosťami používať hlasy pri kontakte s prostredím. U iných druhov sú u novonarodených mláďat veľmi skromné zvukové prejavy, avšak ako dorastajú, variabilita sa zväčšuje. Mnohí vedeckí pracovníci usudzujú, že niektoré zvukové prejavy majú zvieratá vrodené, niektoré získavajú už v embryonálnom štádiu (v tele matky alebo vo vajíčku) a početnú skupinu tvoria tie zvukové prejavy, ktorým sa naučia počas života.
Mláďa, hoci nevie vytvoriť zvukový prejav tak ako jeho rodič, dokonale mu porozumie. Aj rodičia mláďat vedia porozumieť hlasom, ktorý vydáva ich potomok.
Ako príklad môže poslúžiť pískanie mladého srnčaťa, ktoré matke srne oznamuje, že sa ocitlo v nebezpečenstve a tá mu hneď pribehne na pomoc. Podobne je tomu u medveďov, vlkov, líšok a ďalších šeliem.
Každý zvukový prejav zveri je charakteristický svojou frekvenciou. Mnohé mláďatá vydávajú zvuky vo vyšších frekvenciách ako ich starší druhovia. Rozsah vnímanej, ale aj vydávanej frekvencie hlasového prejavu u mnohých druhov zveri, je širší ako u človeka. Vlk je schopný vnímať zvuky do frekvencie 38 000 Hz. Rys disponuje podstatne vyššou vnímateľnosťou zvukovej frekvencie, a to až do 60 000 Hz.
Z uvedeného vyplýva, že mnohé zvukové prejavy vyššej frekvencie človek, v porovnaní s niektorými druhmi zveri, vníma oveľa horšie alebo ich vôbec nedokáže vnímať. Aby ich začul, potrebuje na to špeciálne technické prostriedky. U iných druhov zveri je zase rozsah vnímateľnosti zvukov menší, ako u človeka. Tak je tomu napríklad u divého holuba, ktorý vníma zvukové prejavy do frekvencie cca 12 000 Hz, alebo sokola sťahovavého, ktorého vnímateľnosť má ešte nižšiu frekvenciu (cca 10 000 HZ).
Frekvencia zvukových prejavov zveri spravidla kolíše, a to v závislosti od jej emocionálneho stavu. Líška vyjadruje svoje priateľské postoje zvukovými prejavmi, ktorých frekvencia sa pohybuje od 3000 do 7000 Hz. Avšak jej výstražné zvukové prejavy sú v nižšej frekvencii, a to od 80 do 200 Hz.
Hoci netopiere nepatria k poľovnej zveri, v súvislosti s vysokou vydávanou, ale aj vnímanou frekvenciou zvukov, treba ich spomenúť. Dokážu vysielať a vnímať signály o veľmi vysokej frekvencii, t.j. až do 200 000 Hz. Vyslané a prijaté signály využívajú jednak na zisťovanie prekážok v teréne, v ktorom sa dokážu bezpečne pohybovať, a jednak na zisťovanie polohy poletujúceho hmyzu, ktorý lovia.
Okrem frekvencie je hlasový prejav charakteristický svojou intenzitou. Intenzita zvukov sa meria fyzikálnou jednotkou Bel (B), vo fyzike sa používa na meranie hlučnosti. V praxi sa však používa menšia jednotka t.j. 1/10 belu, ktorá má pomenovanie „decibel“ (dB).
V lese za pekného počasia sa pohybuje intenzita zvuku od 28 do 35 dB. Môže to byť šum lístia na stromoch a kroch vytvorený vetrom, spev vtákov apod. Mnohé druhy zveri veľmi dobre vnímajú zvuky nízkej intenzity, ktoré my nedokážeme vnímať, avšak zver ich zachytí a analyzuje. Počas analýzy ich vyhodnotí ako zvuky, ktoré sú pre ňu nezaujímavé, a preto na ne nemusí reagovať, alebo ako zvuky nebezpečné, na ktoré treba reagovať rýchlym únikom z miesta, z ktorého vychádzajú.
Osobitne veľkú intenzitu dosahujú zvukové prejavy zveri, prostredníctvom ktorých oznamuje hroziace nebezpečenstvo. Pre každý druh zveri je charakteristická špecifická farba hlasu, podľa ktorej si možno vybrať vhodnú vábničku na vábenie zveri. Farba hlasu je závislá na frekvencii formantov, ktorými sú vyššie harmonické kmity. Frekvencie formantov je u zveri vytváraná tvarom ústnej dutiny, svalstvom hlasiviek a pod. Formant je charakteristický tón tvoriaci podstatnú zložku a ráz hlásky.
Vedeckým skúmaním hlasov niektorých druhov zvierat žijúcich na určitom území sa zistilo, že hoci patria k rovnakému druhu, predsa ich hlasy sú známe len zvieratám žijúcich v tejto lokalite. I. F. Zajančikovskij o tom napísal: „Okrem toho sa zistilo, že vtáky sa zhovárajú rozličnými rečami v rozličných krajoch, ba majú aj svoje nárečie. Stalo sa napríklad, že zaznamenali signál nebezpečenstva francúzskych vrán a prehrali ho nemeckým vranám. Tie naň vôbec nereagovali. Nerozumeli po francúzsky. Mnohé druhy zveri, osobitne pernatej sťahovavej, ako to preukázali výskumy, nemajú takéto problémy. Dalo by sa povedať, že ovládajú „viac rečí.“
František STOLIČNÝ