Uloviť kráľa hôr, ako Rumuni kamzíka nazývajú je určite snom každého poľovníka. Ak však chceme na tejto poľovačke uspieť, musíme naplniť tri základné atribúty, ktoré sú predpokladom loveckého úspechu: fyzická kondícia na vysokohorský výstup, schopnosť odhadovať vzdialenosť a uhol stúpania, istota pri streľbe na väčšie vzdialenosti. Takto ma pred výstupom na vrchol inštruoval môj sprievodca Adrián, ktorý má s lovom kamzíkov v pohorí Făgăraș dlhoročné skúsenosti.
Munții Făgărașului ako ho Rumuni nazývajú je najvyšším pohorím južného karpatského oblúka s nadmorskou výškou okolo 2500 metrov. Našim cieľom v prvej etape bolo dostať sa do tzv. základného tábora, ktorý sme si zriadili v sedle pod vrcholom v nadmorskej výške 1468 metrov.
Nároky na streľbu si samozrejme vyžiadali aj osobitnú prípravu, a preto som si na tento lov vzal pušku Blaser vo výkonnom kalibri 8x68S. Zvolil som stabilnú strelu Norma Vulkán 12,7 g, pri ktorej je minimálne riziko predčasnej fragmentácie počas letu.
Všetko potrené sme si museli vziať so sebou do batohu, pretože výstup sa začínal zavčas ráno a následne sa spalo v spacom vaku pod šírim nebom, pretože po popoludňajšej poľovačke už nie je dostatok času na zostup do údolia.
Ráno, ešte pred svitaním sme stáli všetci nastúpení s batohmi, spacími vakmi a výstup sa mohol začať. Terén bol spočiatku mierny, neskôr však prešiel do strmých úzkych cestičiek a často sme museli prekračovať obrovské skaly, čo nás troška spomalilo. S prestávkou na polceste pri prekonávaní horského potoka sme sa za tri hodiny dostali do nášho základného tábora.
Po krátkom odpočinku a občerstvení sme zaujali svoje miesta. Celkovo boli na tejto poľovačke traja profesionálni sprievodcovia, ktorí boli rozmiestnení na rôzne miesta. Jeden bol takmer pod vrcholom, aby sledoval strmé svahy priamo zo stredu sedla. Druhý na opačnej strane, kde zasa mohol pozorovať zalesnené svahy, na ktorých sa týčili skalnaté bralá, ktoré uzatvárali sedlo. My s Adriánom sme zostali v strede aby sme sa mohli rýchlo presunúť ak by nám niektorí zo sprievodcov nahlásil vysielačkou, že vidí kamzíkov.
Netrvalo dlho a Adrián mi ukázal prvého kamzíka. Bolo to mladý kus, začal sa pásť na strmom svahu priamo pred nami vo vzdialenosti takmer štyristo metrov. Pri pozorovaní je potrebné striedať polohu v stoje a v ľahu, pretože príliš dlhým státím a zakláňaním hlavy sa rýchlo unavíme. Pohodlnejšie je nájsť si na svahu menší kopček s oporou pre chrbát v uhle 45 stupňov a pozorovať strmé kopce v sede.
Netrvalo dlho a objavili sa ďalšie dva kusy. Bol to neskutočný zážitok pozorovať túto nádhernú zver v jej prirodzenom prostredí. My sme však čakali na silného samca, ktorého Adrián v tejto oblasti zvykol pozorovať. Počasie bolo ideálne, len tu a tam slabý vánok, slnečné lúče zalievali celé sedelo.
Zrazu som v pozorovacom ďalekohľade spozoroval kamzíka, bolo vidno, že ide o trofejovo silný kus. Bol to samec, stál sám. Upovedomil som Adriána, pozrel sa cez ďalekohľad a vraví, že nie je zlý a je tu omnoho lepší, ešte počkáme.
Nasledujúcu štvrť hodinu som si vychutnával pohľad na krásneho kamzíka, ktorý stál ako socha bez pohnutia na samotnom cípe skaly. Po tomto divadle bola takmer hodinová pauza.
Sedeli sme a občerstvovali sa vodou s horského potoka, keď v tom pribehol Adrián, rýchlo ideme. Pod vrcholom je stádo kamzíkov, rýchlo!
Presun do kopca bol naozaj veľmi rýchly. Na mieste nás už čakal Ion, ktorý nám ukázal tri kusy na strmom svahu. Batoh som nechal dolu a začali sme výstup vyššie, aby sme vzdialenosť streľby znížili z päťsto aspoň na tristo metrov. Prešli sme necelých stopäťdesiat metrov, keď sa Ion otočil na protiľahlý kopec a vraví, to je on, to je ten silný samec.
Rýchlo sme sa otočili a zostupovali dolu. V sedele bola veľká skala, vravím Ionovi, poďme k tej skale, budem strieľať odtiaľ, bude to dobrá strelecká opora.
Po pár minútach sme boli na mieste, ešte zadýchaný, no musel som sa skoncentrovať. Niekoľko cenných sekúnd mi k tomu pomohlo, pokým sme presne určili vzdialenosť, ktorá bola 334 metrov a uhol stúpania 23 stupňov, našťastie bolo takmer absolútne bezvetrie.
Položil som si pušku s dvojnožkou na skalu a zacielil na kamzíka. Vzápätí vyšla rana, ktorá sa v širokom sedle ozývala ako rana z dela. Zásah bol priamo na komoru a kamzík jasne zaznačil. Vyskočil do výšky a následne dolu pod skalu, kde zostal stáť a prestupoval na mieste. Všetci ho s napätím sledovali, kedy už zaľahne a zhasne.
Adrián ma po pár sekundách inštruoval, aby som vystrelil ešte raz, pretože v tom momente sme ešte nevedeli, že aj prvý zásah bol fatálny.
Druhá rana už kamzíka skolila a zostal ležať na mieste. My sme potom zahájili náš výstup k nemu, aby sme ho mohli stiahnuť do údolia. Moju ochotu vyliezť na strmý svah a pomôcť so sťahovaním kamzíka vysoko ocenil Adrián, aj Ion, vraj sa to už často nevidí. No ja som to pokladal za svoju povinnosť, keďže som zver skolil.
Pocity vzrušenia a napätia vystriedala ohromná radosť, keď som bol pri svojom kamzíkovi. Bol to veľmi silný samec vo veku asi deväť rokov s celkovou bodovou hodnotou 106,25 bodov CIC a so ziskom striebornej medaile.
V dobrej nálade sme sa vrátili do nášho základného tábora, kde sme si na ohni urobili skromnú večeru. Potom sme prenocovali pri ohni pod holým nebom a nasledujúceho dňa po raňajkách sa pod vrcholom konal ceremoniál pasovania za lovca kamzičej zveri. Plný úžasných dojmov a zážitkov sme potom zostúpili do doliny.
Pre mňa osobne bola poľovačka na kamzíka v Rumunsku jedným z najsilnejších poľovníckych zážitkov a veľmi rád sa tam opäť vrátim.
JUDr. Miroslav BILSKÝ