Časopis Myslivost

Únor / 2019

O mentalite poľovníkov

Myslivost 2/2019, str. 22  Jaroslav Ďurík
Reakcia na článok „Najčistejší bastardi“. S veľkým záujmom som si prečítal uvedený článok Ing. Ziegrossera v Myslivosti č. 1/2019, ako aj reakciu Doc. Ing. Harta, PhD. Nebudem špekulovať nad metodikou p. Geista či iných vedátorov, len si dovolím poznamenať, že kríženie domestikovaných druhov s ich divokými predkami je úplne normálnym javom, len je dôležité rozoznávať, či sa jedná o kríženie úmyselné, alebo spontánne a dôležité je tiež to, či sú to druhy z vrstvy konzumentov I. rádu (bylinožravce), alebo konzumenti II. rádu, t. j. reducenti (predátori). Pretože napr. kríženec jeleňa európskeho a siku neznamená pre svoje okolie žiadne nebezpečie, kým u kríženca vlka a psa to už platiť nemusí, hlavne ak sa u niektorých jedincov geneticky skombinuje fyzická dravosť vlka a dlhodobým vývojom zakódovaná nižšia plachosť psa voči človeku.
Nakoľko sa tejto téme venujem už pár desaťročí, dovolím si mimoriadne oceniť snahu Ing. Ziegrossera o presadenie objektivity v chápaní vzťahu veľké šelmy a človek - lovec. Podotýkam, že pre niekoho môžu byť postoje uvedeného autora natoľko nepríjemné, že sa bude snažiť „popraviť“ ho - ako posla zlých správ. Bohužiaľ, až tam dokážu zájsť snahy niektorých (pseudo)ochranárskych zaslepencov – a to hovorím na základe vlastného poznania.
Skúsenosti nás učia, že ak je jedna vec predmetom záujmu viacerých skupín obyvateľstva, tak v demokratickom politickom režime, aby bol vlk sýty i ovca celá, nezostáva nič iné len sa dohodnúť. Učení ľudia preto vymysleli termíny ako je pragmatizmus, kompromis či konsenzus, pričom aj takto dosiahnutá rovnováha môže byť dosť vratká.
 
Ak by som mal hodnotiť situáciu veľkých šeliem a podmienky ich manažmentu u nás na Slovensku, tak ma napadá len jedno slovo - sabotáž! Obrovská sprostá sabotáž, na ktorej sa hlavnou mierou podieľajú (pseudo)ochranári (či už vedome alebo nevedome a či sú štátni, alebo tí infantilne – insitní, čiže dobrovoľní), ako aj „poľovnícki odborníci“, ktorí sa na tvorbe plánov starostlivosti pre jednotlivé veľké šelmy podieľali! A obávam sa, že tam smeruje aj česká ochrana prírody. . .
O človeku, ktorý si myslí, že dnes sa u nás na Slovensku loví medveď a vlk len legálne a že rys je naozaj celoročne chránený, možno povedať len jedno, a to, že je naivkou toho najväčšieho kalibru. Pretože bohužiaľ všetko nasvedčuje tomu, že opak je pravdou.
Preto, ak Ing. Ziegrosser hovorí o mentalite českých poľovníkov, tak unisono pridávam, že nielen českých, ale aj slovenských, ukrajinských, maďarských, rakúskych atď. A nič na tom nezmenia ani alibistické prehlásenia vedúcich poľovníckych funkcionárov v štýle pštrosej politiky.
Dokonca si myslím, že im súčasný stav vyhovuje, pretože ich dôležitosť stúpa a klesá s počtom držiteľov poľovníckych lístkov. Žiadny poľovník si nekupuje drahú výstroj a výzbroj pre to, aby sa chodil do lesa pozerať na veľké šelmy, ale hlavne preto aby lovil. A loviť chce hlavne raticovú zver. A čím viac jej bude, tým bude poľovnícka organizácia a jej funkcionári dôležitejšia. Na počúvanie šumenia lesa nikto nepotrebuje poľovnícky lístok a guľovnicu...
 
Na margo výzvy Doc. Harta si dovolím poznamenať, že „čierny“ lov veľkých šeliem nie je a určite ani nebude oficiálna línia poľovníckych organizácií u nás v SR a určite ani v ČR a asi nikde vo svete. Sú to len nelegálne, aj keď určite nie ojedinelé, činy jednotlivcov. Jednotlivcov, ktorí sa pohybujú v revíroch väčšinou individuálne, sú si vedomí (hlavne pseudoochranármi stvorenej) solidarity kolegov a evidentne si z tohto titulu uvedomujú svoju faktickú nepostihnuteľnosť. Žiadny div – zlé zákony vždy evokovali občiansku neposlušnosť.
A takto to u nás beží už od roku 1995, a preto sa silne obmedzila aj migrácia veľkých šeliem z nášho územia do ČR (viď pred dvoma rokmi publikované zistenia brnenského Ústavu pre biologiu obratlovcov), preto sa české oblasti zazverujú hlavne poľskými či nemeckými vlkmi (podotýkam, že značne pochybného pôvodu). A nechce sa mi veriť, že by o tomto stave nevedeli aj naši či českí (pseudo)ochranári. Oni totiž nie sú skutočnými ochranármi (česť výnimkám, ak nejaké vôbec existujú). Pseudoochranármi ich nazývam preto, že im (v nenávisti voči poľovníkom) ide hlavne o presadenie svojho ega! Keby im úprimne na veľkých šelmách záležalo, tak pragmatizmus by im velil zvoliť menšie zlo, t.j. pristúpiť radšej na kompromis než hájiť svoje neudržateľné pozície.
Viacerí, ktorí fandíme nielen poľovníctvu, ale aj veľkým šelmám, sme zástancami približného návratu do právneho stavu, platného od roku 1975 do roku 1994. Vtedy sa medveď lovil v rámci tzv. regulačného lovu v počtoch okolo 80 ks ročne (a napriek tomu pribúdal – a stále pribúda!), a vlk a rys mali dobu ochrany od 1. 3. do 15. 9. Táto právna úprava zabezpečovala, že väčšina poľovníkov si nepotrebovala komplikovať život nelegálnym lovom vlka a rysa na jar a v lete, pretože sa spoliehali na možnosť lovu v dostatočne dlhej dobe od 15. 9. do 28. 2.
Toto stačilo k tomu, aby vlk v priebehu asi 10 rokov zvýšil svoju početnosť na cca 7-8násobok pôvodnej a aby obsadil aj zvyšné jelenie chovateľské oblasti na východnom, strednom a severnom Slovensku.
Potom sa však presadili choré obmedzenia ochranárov, ktoré priniesli do situácie veľkých šeliem len živelné pytliactvo a chaos, samozrejme s nevyhnutnou eróziou poľovníckej disciplíny. A to až do takej miery, že upytliačenie srny je považované v domácich kuloároch poľovníckeho spolku samozrejme za trestný čin a ako taký sa aj rieši, kdežto o upytliačení medveďa, vlka či rysa sa nepatrí hovoriť!
Dnes by vlkovi a rysovi na Slovensku, ale asi aj v hocikde v EÚ, hodne pomohlo, keby bola doba územne neobmedzeného lovu aspoň 4 mesiace (október až január), pričom by platilo obmedzenie výšky lovu stanovením ročnej kvóty a povinnosť kontroly úlovkov zo strany ochrany prírody.
Takáto úprava by u vlka znížila osobitne nebezpečný nelegálny jarný a letný odlov vĺčatá odchovávajúcich alfa jedincov a u rysa jarný a letný nelegálny odlov vodiacich rysíc. Naša, ale aj akákoľvek stredoeurópska, ochrana prírody by mala už konečne vzdať hru na tzv. „divočinové národné parky“, pretože tie nie sú ničím iným, než modernými pseudoochranárskymi „Potemkinovými dedinami“!
 
A čo sa týka medveďa uvediem len dva príklady. Fínsko, ktoré má asi 2000 medveďov, čiže asi toľko ako Slovensko, plánovalo uloviť v roku 2018 celkom 355 medveďov. Podobná výška lovu (15 % z kmeňových stavov) sa praktizuje aj vo Švédsku kvôli hospodárskym škodám, ale aj kvôli tetraonidom.
Na Slovensku sa medveď vyskytuje trvale v asi 300 revíroch. Dovolím si tvrdiť, že keby sme ročne ulovili v každom revíri čo i len jedného medveďa (čiže asi 15 %), ani by sme to na ich úbytku nespozorovali!
Spozorovali by sme však určite vyššiu ochranu medveďa zo strany poľovníkov, pretože medveď by už nebol „zlatým teľaťom“ pre pár mestských pseudoochranárskych naiviek (a predmetom nelegálneho lovu), ale stal by sa normálnou, bežne obhospodarovanou poľovnou zverou. Takto to „musia“ riešiť pytliaci – a ako sa zdá ani tí to nestíhajú...
V prípade realizovania všetkých týchto opatrení by bolo najdôležitejšie, že ručička váh by sa znateľne vychýlila na stranu tých poľovníkov, ktorí zaujímajú k nelegálnemu lovu veľkých šeliem negatívny postoj. Keby ho totiž zaujímali v dnešnej dobe, tak ich označenie za čierne ovce či biele vrany poľovníckej komunity by bolo to najmenšie, čo by sa im mohlo stať. Preto všetci radšej volia možnosť byť slepým a hluchým.
A ak niekto neverí, tak nech nám dokladuje aspoň jeden prípad upytliačenia veľkej šelmy, ktorý by bol u nás v SR za tých 25 rokov vyriešený !
Ing. Jaroslav ĎURÍK
autor je lesník, poľovník
a bývalý pracovník štátnej ochrany prírody

vychází v 6:37 a zapadá v 19:12 vychází v 20:29 a zapadá v 8:34 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...